Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
V pekný, ale chladný piatkový jesenný večer sa do stiesnených priestorov klubu Cassbar postupne - za zvukov punkového koncertu v neďalekom Collosseu - vtrúsila necelá stovka fanúšikov extrémnych tónov. Ľudia prišli na koncert, ktorý zorganizovali chlapi z kapely OBLITERATE za účelom pokrstenia ich aktuálneho albumu „Superboring“. Ako hostí si na túto slávnostnú udalosť pozvali Trnavákov FISH ART COLLECTION.
Večer otvorili Trnavčania tvrdením, že oni sa volajú TOUCH MY TRALALA a prišli zahrať zopár coverov od FISH ART COLLECTION, pričom svoj set spustili niečo po pol ôsmej a pekne zostra. Priznám sa, že som ich tvorbu doteraz nesledoval, čo po tomto zoznámení s kapelou zjavne zmením. Ich nie veľmi dlhý set u mňa zabodoval živelnosťou a zjavnou radosťou, ktorá z pódia doslova sálala.
Krátke prestávky medzi skladbami okorenil decentným humorom frontman skupiny Peter Hija (GOD DEFAMER, DIE PROUD), ktorý doslova vytŕčal ako svojim výkonom, tak aj svojou postavou - nad davom sa jeho telesná schránka čnela aj vtedy, keď stál pod pódiom, čo mimochodom bolo skoro neustále, vzhľadom na rozmery pódia. Počas jednej z prestávok medzi skladbami podaroval chalanom z OBLITERATE fľašu vaječného likéru s približne týmito slovami: „Keď sme sa dopočuli, s čím chcete krstiť váš album, nemohli sme to nechať tak a preto sme vám doniesli liter trnavského geňa.“
FISH ART COLLECTION sa hudobne pohybujú viac-menej v hardcorových vodách, pričom sa do svojej tvorby neboja primiešavať aj vplyvy pochádzajúce z iných hudobných štýlov ako death metal, grind core, atď. Ak by som mal ich tvorbu porovnať s nejakou známejšou kapelou, tak snáď s Američanmi NORMA JEAN.
Svoju show Trnaváci ukončili interesantnou skladbou „Poison“, ktorý konečne roztancoval aj viac ľudí pod pódiom. Škoda len, že ich táto skladba náročná na rýchlosť, presnosť i frázovanie pripravila aj o posledné zvyšky síl, a tak aj napriek požiadavkám publika už nevládali pokračovať. Predsa len, v natrieskanom Cassbare bola aj napriek zapnutej klimatizácii doslova nedýchateľná atmosféra.
Giglist FISH ART COLLECTION: Whisper In Terror, Summer Deceives, Little Match Girl (part 1), Little Match Girl (part 2), Dancer On The Rocks, Hangover Of Life, Best Solutions, Poison
Môj príchod na akciu sprevádzali zmiešane pocity. Určite som sa tešil, OBLITERATE som doma nevidel hrať už poriadne dlho a vo väčšine prípadov patria koncerty pred domácim publikom k tým vydarenejším. Zároveň som bol aj mierne nervózny, pretože ma chlapi požiadali, aby som ich najnovšiu nahrávku uviedol do života a pokrstil ju. No a nakoniec som sa aj trochu bál. Približne pred mesiacom som videl OBLITERATE hrať na jednom festivale v Sabinove a ich vtedajší výkon sa nedal označiť ako stopercentný. Či to vtedy bolo spôsobené únavou členov kapely alebo slabou návštevnosťou akcie, to netuším, v každom prípade som veril, že výkon i atmosféra v Cassbare budú na omnoho vyššej úrovni. A boli...
Priestor pred pódiom znova o niečo zhustol, vďaka tomu bolo zase o niekoľko stupňov teplejšie i nedýchateľnejšie a presne v takejto atmosfére po krátkom intre spustili OBLITERATE svoj post-grindový náter. Hneď na úvod odpálili hitovice „00110000“ a „Freefall Society“ zo „Superboring“. V drvivej väčšine sa logicky hralo z aktuálneho albumu, ale odznelo aj niekoľko zásekov z toho predchádzajúceho.
Čo bolo ale oveľa dôležitejšie? Fakt, že skupina išla od prvej sekundy ako švajčiarské hodinky. Bolo vidno nielen snahu odohrať čo najlepšiu show, ale z kapely hlavne doslova sálali profesionalita, nadšenie a uveriteľnosť.
Celá akcia bola zvučená len z pódiovky a aj napriek tomu sme sa dočkali výborného zvuku, ktorý bol mnohokrát lepší ako z profesionálneho PA-čka. V tak malom klube so zvukom len z pódiovky nebol problém. Čo ale mierny problém bol, bola statickosť publika. Sčasti za to mohli stiesnené priestory, zčasti horúčava a možno aj fakt, že produkcia kapely sa hodí skôr na počúvanie a pozerania ako na skákanie. No aj napriek tomu bolo vidno, že v klube vládne výborná atmosféra, ľudia kričali, kývali hlavami i tlieskali doslova o dušu a nakoniec došlo aj na pár stagediverských pokusov.
Tesne pred koncom show poskytol svoju výpomoc kapele v skladbe „Superboring“ aj na krstenom albume hosťujúci Peter Hija a hneď na to sa pod pódiom stretli až traja speváci: frontman OBLITERATE Gabo, už vyššie spomínaný Peter a Lenka Pavúková (CHORÉ VRANY), aby si spolu zanôtili v „Circles In The Dust“.
Na záver OBLITERATE dorazili publikum dvojicou skladieb z albumu „Something Wrong“, ktorými definitívne ukončili skvelé a strhujúce vystúpenie skupiny oslavujúcej „narodenie“ jej spoločného diela.
Giglist OBLITERATE: 00110000, Freefall Society, Generation Deja-vu, Seven Days To Arrival, Mostly Harmless, Something Wrong, Petrolocracy, Tiesaurus, Superboring, Circles In The Dust, Moving Targets, Run It For Real
Ilustračné fotografie: archív OBLITERATE
Krst albumu prebehol asi v polovici setu, po skladbe „Mostly Harmless“
Letité vzývání nové Kingovy autorské tvorby je s aktuálním singlem snad již definitině na začátku svého konce, i když musím říct, že 5 let starý ojedinělý kus "Masquerade Of Madness" zněl poměrně výživněji. Tak snad to tak ale kompletní album nenechá.
Posledný koncert zásadnej kapely. Silná finálna zostava s Frantom Štormom a Silenthellom, rytmikou ex-AVENGER a Petrom "Blackoshom" Hošekom, robustný "best of" playlist a poctivé balenie = hodnotný rozlúčkový artefakt. Len ten zvuk mohol byť priebojnejší.
Byli u rozmachu švédského melodického deathu a nahráli dvě alba. To druhé však nevydali, mezitím se rozutekli do jiných skupin. Po třiceti letech se dali znovu do kupy, a kromě nového materiálu vydávají i ono druhé album. Pěkná exkurze do devadesátých let
V rámci žánru celkem unikátní deska s výraznou basou, která k sobě váže epileptické rozervané screamo, epické post-hardcorové pasáže a syntezátorové linky. Italům z Ligurie se povedlo navázat na dřevní klasiku a přidat něco svého.
Přes veškerou maskovanou a krvavou image předvádí obrození MUSHROOMHEAD především tradičnější hardrock/metalovou klasiku. Občas se v riffech, řevu a osobité melodice objeví připomenutí, že skupina měla kdysi své specifické kouzlo, ale to už je dnes pryč.
Hudba téhle party z Manchesteru je ukázkou klasické stoner doom školy a jako posluchač balancuji na vážkách, zda už je to příliš klišé, nebo stále ještě dostatečně zajímavé. Ale odkazy na sabbatovské vlivy celkem fungují, takže snad dobrý.
Jak dí kolega Noisy. Velmi slušná deska, zdařile zlámaná skládanka ULCERATE a GORGUTS postavená však na tučnějších a brutálnějších základech. Těžký poslech, je to jako když chcete vylézt osmičkovou cestu a máte k dispozici tak třetinu použitelných chytů.